Dušan Samo Jurkovič – priekopník v obore montovaných stavieb

 

Jeden z najvýznamnejších slovenských architektov, ktorého cieľavedome nadväzoval na ľudovú architektúru, no zároveň bol ovplyvnený európskou secesiou, najmä anglickým umelecko-výtvarným hnutím Arts and Crafts - Umenie a remeslo, ktoré sa najprogresívnejšie odrazili v úsilí o povznesenie bytovej kultúry. Pred vznikom Československej republiky patril k aktívnym reprezentantom česko-slovenskej vzájomnosti, po jej vzniku sa zapája do rozvíjania slovenskej architektúry a jej tradícii, koncipuje novátorke ponímanie obnovy historických pamiatok, organizuje oživenie umeleckého remesla a podnecuje zakladanie jeho nových odvetví.
Narodil sa 23. augusta 1868 v rodine evanjelického farára v Turej Lúke ( okres Senica). Bol pravnukom slovenského buditeľa Samuela Jurkoviča a synovcom Jozefa Miloslava Hurbana. Do desiatich rokov bol doma, potom navštevoval maďarskú meštianku v Šamoríne. Zapísal sa na nižšie gymnázium v Šoproni, ale zo zdravotných dôvodov na prvé dve triedy sa pripravoval doma. Pretože jeho mladšieho brata spolu s ďalšími slovenskými študentami vylúčili z bratislavského evanjelického gymnázia, poslali rodičia Dušana na staviteľský odbor priemyslovej školy vo Viedni. Tam už ako stredoškolák patril do spolku slovenských vysokoškolákov Tatran. Ako praktikant pracoval v roku 1887 u martinského architekta B. Bullu na príprave Výstavy slovenských výšiviek a tam sa spoznáva s krásou ľudovej architektúry. V rokoch 1888 – 1899 pracoval u architekta M. Urbánka vo Vsetíne. Tu študoval valašské a slovácke ľudové stavby. Od roku 1899 do roku 1920 býval v Brne, kde pracoval na architektonických konceptoch výstavby luhačovických kúpeľov, ale venoval sa aj práci v oblasti pamiatkovej starostlivosti. V rokoch 1916 – 1918 pracoval ako architekt krakovského oddelenia vojenských hrobov a cintorínov veliteľstva Rakúsko - Uhorskej armády a táto činnosť ovplyvnila aj jeho pomníkovú a pamätníkovú tvorbu. Po vzniku Československej republiky sa D. Jurkovič natrvalo usídlil v Bratislave, kde od 1. apríla 1919 začínal ako vládny komisár pre zachovanie umeleckých pamiatok na Slovensku, od roku 1922 ako samostatný architekt.
D.Jurkovič venoval mnoho úsilia záchrane pamiatok ľudovej umeleckej tvorivosti a zveľaďovaniu umeleckých remesiel. Podieľal sa aj na príprave regulačného plánu Bratislavy. Fakticky počas celého trvania Umalackej besedy slovenskej (1921 - 1949) boj jej predsedom, po oslobodení, čestným predsedom. Ešte v rokoch 1905 – 1914 vydal vo Viedni 14 zošitov diela Práce lidu našeho – Slowakische Volksarbeiten – Les ouvrages populaires des Sloveque. Pripravoval súborné zachytenie ľudovej architektúry na Slovensku, žiaľ, dielo nedokončil. Rukopis práce ja v Slovenskom národnom múzeu v Bratislave. Roku 1929 vydal v Prahe dielo Mohyla gen. M. R. Štefánika na Bradle, v roku 1946 prácu Skladacie domy zo spálených tehliarskych výrobkov.
Architekt Dušan Samo Jurkovič zomrel 21. decembra 1947 v Bratislave. Pochovaný je v Brezovej pod Bradlom. Osobnosť D. S. Jurkoviča ako architekta charakterizuje úcta k ľudovej architektúre a k tradičným remeslám. Usiloval sa o ich tvorivé včlenenie do výstavby s porozumením pre prírodné prostredie a vôbec terén v súlade s modernými tendenciami architektonickej tvorby, ako ich poznáme v anglickom hnutí Umenie a remeslo. Roku 1892, rok po založení Skanzenu ľudovej architektúry v prírode, na umeleckej a národopisnej výstave vo Vsetíne vystavoval „valašskú izbu“, a v roku 1895 na Národopisnej výstave v Prahe, na ktorej bola postavená celá dedina, okruhlica, s viacerými typmi ľudových stavieb s dreveným kostolíkom, vďaka D. Jurkovičovi bolo zastúpené i Slovensko – oravskou chalupou, čičmianskym poschodovým domom, „zádruhou“ a kopčianskym domom z moravsko-slovenského pomedzia. Od roku 1897 projektoval D. Jurkovič stavby v Radhošti , za ktoré bol označený za básnika dreva. Nikdy sa nedopustil nevhodného zásahu do prírody , materiálová štruktúra doplňuje horské prostredie. Pracovný rozbeh Jurkoviča bol obzvlášť prudký po roku 1900. Bohatý, dokonale premyslený pôdorys s obytnými miestnosťami a loggiou, zoskupenými okolo haly, so zaujímavo členenými a umelecky doplnenými farebnými mozaikami a motívmi z ľudových rozprávok, s čatajskými ľudovými motívmi, so zodpovedajúcim nábytkom, ba aj výberom obrazov a umeleckých predmetov, farebnosťou vlastnej architektúry a najmä jej včlenením do reliéfu okolitej prírody, dodávajú jeho domom „čaro slovenskej poézie“. V týchto architektonických dielach sa v jej začlenení do účastnej českej a slovenskej architektúry objavuje viacero nových prvkov.
Po prvej svetovej vojne roku 1918 navrhol montované drevené domce, ktorými sa usiloval riešiť problémy v slovenskom stavebníctve. Neskôr prišiel s návrhom rodinných domčekov, montovaných z väčších pálených tehlových blokov s dutými priečkami, čo znamenalo vtedy veľký pokrok. Svoje priekopnícke myšlienky rozvinul v rokoch druhej svetovej vojny v diele Skladacie domy rodinné z pálených tehliarskych výrobkov, ktoré vydal v roku 1947. Jurkovičove mnohostranné zásluhy ocenila bratislavská univerzita – udelila mu čestný doktorát. V oslobodenej vlasti bol medzi, prvými ktorých poctili titulom národný umelec. Zomrel 21.decembra v Bratislave, v čase, keď sa chystal postaviť prvú továreň na prefabrikované dielce.

Projekt budovy v Luháčovciach

Dušan Samo Jurkovič

Mohyla na Bradle jeden z projektov Dušana Sama Jurkoviča